November ´89

Spomíname: Nedajte si vziať právo na život v pravde!

Dcérka prišla zo školy s domácou úlohou z dejepisu. Pani učiteľka poprosila žiakov spýtať sa rodičov, či by sa nepodelili o svoje spomienky na „Nežnú revolúciu“, tak som sa o to pokúsila. Ani som netušila, kam ma zavedú...

______________________________________________________________________________

V novembri 1989 som mala 19 rokov a bola som práve študentkou druhého ročníka vysokej školy v Bratislave. Pri spomienke na Nežnú revolúciu sa mi v mysli vybavia najmä dvaja aktívni štvrtáci, ktorí si nás „internatistov“ v jeden večer nečakane zvolali na chodbu, aby nás oboznámili s násilným potlačením zhromaždenia študentov v pražských uliciach a pripravovaným štrajkom. Spomínam si aj na množstvo ručne maľovaných plagátov, ktoré zo dňa na deň zaplavili budovy a ulice a pozývali ľudí  k vzopreniu sa dlhoročnej totalite, či vyzývali vtedajšiu vládu, aby odstúpila... V hlave sa mi vynorí tiež spomienka na konkrétne miesto, kde sme počas demonštrácie na námestí SNP s kamarátkami stáli, odvážne známe, i dovtedy menej známe osobnosti, ktoré sa tam „zapálenému“ uzimenému davu prihovárali. Spomínam si na štrnganie kľúčmi ako symbol posledného zvonenia pre vtedajšiu totalitnú vládu, vztýčené ruky s prstami do „V“ či na hrudiach pripnuté trikolóry, ktoré sa postupne stali „sezónnym doplnkom“ odevov čoraz väčšieho počtu sympatizantov tejto revolúcie... Spomínam si pritom i na náhle veľké personálne zmeny v školách a vyraďovanie či výmenu ideologicky „prifarbených“ učebníc a skrípt či vyučovacích predmetov...

Pašované knižky a tranzistor

Keďže som takmer celé obdobie totality prežila ako dieťa, vnímala som neslobodu a nespravodlivosť osobne len v bežných okolnostiach života, s ktorými som sa v mojom veku stretávala. Napríklad v tom, že rodičia boli odhováraní od prihlasovania detí na náboženstvo, lebo netajená viera v Boha nás automaticky oberala o možnosť študovať určité odbory, o nárok pracovať v určitých povolaniach či funkciách. Naopak spolužiaci, ktorých rodičia boli v komunistickej strane, mali ľahší prístup k ďalšiemu vysnívanému vzdelaniu. Moja krstná mama, ktorá bola učiteľkou a nebola ochotná sa svojej viery zriecť, mohla  učiť „len“ rómske deti v osobitnej škole. V tom čase bola zakázaná i náboženská literatúra, a preto vždy mali pre mňa nevšedné čaro tri pašované knižky od istej rehoľnej sestry zo zahraničia, ktoré som si počas prázdnin čítavala u starkej. (Boli o sv. Jánovi Mária Vianneyovi, sv. Pátrovi Piovi a sv. Márii Goretti.)

Vynorí sa mi z tých čias i obraz môjho dedka, skloneného denne v tom istom čase nad starým tranzistorom a trpezlivo ladiaceho neustále rušenú zakázanú rozhlasovú stanicu či jeho dojatie v očiach pri piesni Kto za pravdu horí. V tej chvíli som tej jeho slze v oku ešte dobre nerozumela... Naša krajina bola štyri desaťročia obohnaná ostnatými drôtmi, ktoré nám bránili slobodne vycestovať do „západných“ krajín...

Manipulácia a klamstvá

Obdobie totality bolo pre deti a mládež späté s recitovaním komunistických básničiek a spievaním pesničiek, ktorým sme v našom veku nemohli nijako rozumieť, iskričkovými, pionierskymi a zväzáckymi uniformami a sľubmi... Spolu s dospelákmi sme sa zúčastňovali na každoročných májových pochodoch ulicami spojených s nosením transparentov a hromadným skandovaním takých hesiel, ako Nech žije KSČ - osvedčená vodkyňa nášho ľudu! či So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak! a mávaním komunistickým funkcionárom na tribúnach...

Myslím si, že väčšina mojej generácie žila v akomsi zaužívanom predkladanom myšlienkovom stereotype a spomínam si i na to, že som si v tom Novembri ´89 v prvej chvíli nevedela vôbec predstaviť, že by náš štát mohol fungovať inak, či s iným vedením... Nežná revolúcia bola pre mňa udalosťou, ktorá mi skrze odvahu a svedectvo angažovaných a životom „(d)ostrieľaných“ spoluobčanov pomohla uvedomiť si to, čo sme si väčšina detí dovtedy asi vôbec neuvedomovali - ako sme boli od mala manipulovaní, jednostranne informovaní a zavádzaní marxistickou ideológiou... Zrazu som sa dozvedala o historických skutočnostiach, ktoré nám učitelia dovtedy museli tajiť a o ktorých sa nemohlo verejne hovoriť, o mnohých krivdách, o tom, že mnoho ľudí bolo pre svoj názor či vieru dokonca i nespravodlivo väznených a mučených... Obdobie prevratu bolo nielen pre mňa spojené i s viacerými prekvapeniami. Napríklad, keď som sa od mamy dozvedela, že kľúče od našej chaty počas totality požičiavali jednému jej rodákovi na tajné stretnutia s veriacou mládežou a že sa z neho po revolúcii „vykľul“ tajne vysvätený kňaz alebo že jeden mamin kolega bol v skutočnosti tiež kňazom a rehoľníkom...

Boží dar pre našu krajinu

Túžba po demokracii, pravde a slobode prejavu, prístupe k objektívnym informáciám, slobode vierovyznania, cestovania do zahraničia a spoznávania rôznorodosti kultúr a názorov dokázala počas tejto revolúcie v jednej chvíli spojiť a zjednotiť veľké množstvo ľudí. A čo bolo pri tejto úžasnej obrovskej zmene asi najvzácnejšie, bolo to, že dokázala prebehnúť v pokojnom duchu bez krviprelievania. Zaiste to bol pre našu krajinu veľký Boží dar...

S Nežnou revolúciou sa mi určite spája i pieseň folkového pesničkára a disidenta Ivana Hoffmana, ktorá sa stala akousi jej hymnou s refrénom „Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len, sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň.“ (Asi sa dnešným mladým ľuďom môže zdať po jej vypočutí na ich vkus príliš pomalá, či chudobná na decibely ☺, ale ktovie, možno svojou „nehou“ i ona pomáhala všetkým zúčastneným zachovať si pokoj a rozvahu a vyhnúť sa pri prevrate násiliu a agresii.) Nazdávam sa, že autor výstižne vyjadril najhlbšie ľudské túžby a posolstvo tejto revolúcie... A keď sme sa na námestiach pridali k jeho spevu, mysleli sme to zaiste rovnako úprimne. Lež, ako to už u človečieho rodu býva, realita bola nakoniec trochu iná...

Potrebujeme ešte náročnejší prevrat

V tej pravde a láske sme veru dlho nevydržali... S vytúženou slobodou sme sa slobodne otvorili aj mnohému zlému. Nadšene sme spoza otvorených hraníc brali a preberali všetko. Zabudli sme byť ostražití, rozlišovať a správne si vyberať v zmysle „všetko môžem, ale nie všetko mi osoží...“. Nechali sme zotrieť hranicu medzi dobrom a zlom. Veľa nových rozprávok už nehovorí „jasnou rečou“, zlo sme v nich urobili milým, sympatickým či moderným a vniesli tak do detských sŕdc lož a zmätok. Materiálny blahobyt sme povýšili nadovšetko. Všeobecné dobro, morálne, či duchovné hodnoty nás postupne prestali zaujímať. Boha sme „prestali potrebovať“. Namiesto lásky na nás dolieha zo všetkých strán oveľa viac agresivity, tej virtuálnej i reálnej. Nechali sme si krajinu slobodne zaplaviť akousi „hmlou“, v ktorej doteraz blúdime.  A zdá sa, že ak nechceme zblúdiť, potrebujeme teraz ešte väčší a náročnejší prevrat a „zmenu systému“, „nový deň“...

Buďte predvídavejší ako my...

17. november po udalostiach v roku 1989 dostal titul Deň boja za slobodu a demokraciu. Zo srdca želám, nielen všetkým deťom a mladým ľuďom, aby sme si nedali nikdy vziať právo na život v pravde, spravodlivosti a láske a nenechali sa ničím a nikým manipulovať a obrať o vnútornú slobodu, či právo konať podľa svojho svedomia. Kiež by sme sa nebáli vždy znova a znova „nabúrať a nechať padnúť“ tie naučené zaužívané stereotypy a podsúvané či vnucované moderné „prúdy“, ktoré ani nám, ani druhým ľuďom, neprinášajú skutočné dobro a pravé a stále šťastie. Kiež by nás „nežný“ boj za všeobecné dobro dokázal navzájom spojiť.

Iveta

P. S.: Odpustite nám prosím naše chyby...

Buďte predvídavejší a rozumnejší ako my, už pomaly odchádzajúca generácia.

Veď spoločne sme si strojcami našej blízkej i vzdialenejšej budúcnosti...